V príbehu Veril som, ale prestal… spomínam dva úrazy. Prvý z nich, pád zo stromu, bol na niečo dobrý: mňa, hoci len 14-ročného chlapca, donútil zamyslieť sa nad vlastným správaním. Najmä keď som si pripomenul skon našich rodičov i okolnosti okolo neho.
Vedeli sme, že mama s nami už dlho nepobudne. Vedela to aj ona. Ale otec, ten nevravel, že by mal nejaké zdravotné problémy, naopak, nikdy nebol chorý.
Raz ešte ako maličký som chytil pravdepodobne prievan, odvtedy som mal problémy s ušami – bol to zápal, bolesť porovnateľná s bolesťou zubov. Keď prišlo najhoršie, mama ma vzala na noc k sebe do postele, aby sa bratia mohli vo vedľajšej izbe pokojne vyspať (v izbe, kde sme spali my chlapci, boli iba dve postele. Detskú izbu, aká sa prezentuje v súčasnosti, sme v tých časoch nepoznali.) Otec nebol nadšený mojím nocovaním pri mame… ale keď chceli obaja predísť pofňukávaniu a šomraniu bratov, nemali iné východisko. A potom, pri mame som sa vedel aj skôr utíšiť, lebo ma utešovala svojou láskavosťou a nehou.
Stalo sa to v máji 1965.
Otec sa jedno ráno vybral do nemocnice v krajskom meste, obvodný lekár mu odporučil kompletné vyšetrenie, pravdepodobne si to vyžadoval zamestnávateľ.
Keď sa pri odchode lúčil s mamou (pri ktorej som opäť strávil noc), počul som ho povedať:
– V noci som mal sen, nepoviem ti o čom a už sa to ani nikdy nedozvieš.
Po týchto zvláštnych slovách sa rozlúčil i s nami deťmi a odišiel na autobus.
Vtedy sme ho videli živého naposledy.
O dva dni bol 8. máj, celá škola sme sedeli v kinosále, kde nám ako vždy o takomto čase premietali sovietsky film na počesť víťazstva nad fašistickým Nemeckom. Počas premietania k nám (vedľa mňa sedeli bratia Miro a Jaro, najstarší mal miesto inde) pristúpila uvádzačka:
– Bežte domov! Otec vám umrel.
Utekali sme nepredstaviteľne.
Mama spolu s babkou (otcovou mamou) plakali a nakoľko pomedzi slzy vládali, povedali, že každú chvíľu nám otca dovezú.
Asi po hodine čakania prišlo čierne auto a vodič so závozníkom vyložili hnedú truhlu s otcom. Vraj majú príkaz upozorniť nás, nech truhlu v žiadnom prípade neotvárame. Boli v tom neoblomní, darmo im mama vysvetľovala, že chceme otca aspoň naposledy vidieť. A ja som si v tej chvíli pripomenul jeho posledné slová a zišlo mi na um, či za tým, prečo sme nesmeli otvoriť truhlu, bolo práve to, čo mame naznačil pred odchodom do nemocnice, ale čo sa nemala nikdy dozvedieť?
Manželovi otcovej mladšej sestry predsa len vŕtalo hlavou, prečo nesmieme otca vidieť. Takže len čo tí dvaja odišli, rakvu otvoril.
Pochopili sme, prečo ten príkaz.
Otcova hlava bola prepílená od ucha k uchu a zostehovaná ako futbalová lopta.
Uja to veľmi nahnevalo, nevedel sa s tým zmieriť. Preto na druhý deň po pohrebe odcestoval, aby sa v krajskej nemocnici dopátral, čo sa vlastne stalo.
Nikto nechcel nič povedať. Až na veľké naliehanie mu jeden z lekárov vysvetlil: Nášmu otcovi prišlo zrazu zle, odpadol a už sa neprebral. Otcov švagor s týmto vysvetlením síce nebol nadšený, ale v duchu si hovoril, že nám to mohli povedať hneď a nemuseli okolo toho robiť ,,tajomno“. Začal sa však ešte vyzvedať u personálu. Až mu jedna z upratovačiek naznačila, že niečo vie, nech ju počká v parku.
Otec si nezvykol dávať servítku pred ústa, to sme vedeli, a keď videl, že je v práve, dovolával sa ho i tvrdším slovom. Pochopiteľne, že sa to mnohým nepáčilo. A práve to sa asi stalo v nemocnici. Lebo upratovačka vraj počula, ako otec veľmi hlasno nadával lekárovi, ktorý mu odmietol kúpeľnú liečbu alebo niečo podobné (nevedela to spresniť). Potom podľa jej slov cez odchýlené dvere videla, ako lekár podal otcovi injekčnou striekačkou nejakú látku, na čo sa otec po chvíli zviezol zo stoličky – a o chvíľu bolo po ňom.
Ktohovie, prečo a ako, čo sa to vlastne stalo!
Nik z príbuzných nechcel tragickú udalosť rozpitvávať, a tak to celé zostalo bez našej sťažnosti. Nebolo totiž svedka (upratovačka sa zaprisahala, že ak to ujo dá prešetriť, ona všetko poprie, ba povie, že sa s ním vôbec nerozprávala). A keby sa svedok aj bol našiel, nášmu 43-ročnému otcovi by to život, žiaľ, nevrátilo.
(Z autobiografie: Keď zatneš slovom…)
Celá debata | RSS tejto debaty