filozof52

Podobne náhle ako otec zomrela aj mama.

Bola nedeľa 11. júla toho istého roka predpoludním. Ja s Jarom sme boli u príbuzných pozerať rozprávkový film v televízii (chodievali sme tam často v takýto čas, kým nebolo treba odísť do kostola) a Jozef bol u spolužiaka. Iba Miro ostal pri mame, že jej pomôže vytiahnuť vodu zo studne či doniesť drevo a dohliadne na husi. (Každý rok sme ich chovali zo 6 – 7, aby bola masť i perie a aspoň niekedy sme mohli mať čerstvú husacinu. Mama z mäsa vždy oddelila aj na faru. Pán farár nám totiž často pomáhal v nie ľahkom živote, podelil sa s nami aj o ovocie z farskej záhrady, ktoré sme mu pomáhali oberať. Človek, ktorý si zaslúži uznanie! Veď v rámci svojich možností sa snažil pomôcť každej rodine v obci bez rozdielu farby pleti, ktorá bola na tom podobne ako my.)

Mama sa pri varení obeda zrazu z ničoho nič prihovorila bratovi (toto nám rozpovedal, keď sme dobehli domov):

– Teba som si najviac obľúbila, lebo si bol taký tichý, s nikým si sa zbytočne neškriepil.

Akoby sa s ním lúčila navždy…

Brat si to v prvom momente nevedel vysvetliť, veď sme ju nikdy nepočuli takto sa nám prihovárať. O chvíľu ho ešte pohladila po vlasoch a podišla k sporáku dovariť obed. Zrazu sa pri miešaní jedla zviezla na zem. Miro sa k nej okamžite vrhol a začal ňou lomcovať. No keď videl, že to nepomáha, vybehol do susedov, suseda ihneď utekala pre lekára. Ten mame pichol injekciu na podporu srdca, ale jej už nič nepomohlo.

Odišla nám  i ona, mala 42 rokov.

Vďaka tomu, ako sa podobné zvesti okamžite rozšíria, aj my sme čochvíľa vedeli, čo sa stalo. Lebo do izby vošla naša teta:

– Chlapci, chytro domov! Mama vám zomrela.

Tetin dom stojí od nášho dobrých 400 metrov. Ale Jaro a ja sme ich vtedy napriek slzám v očiach prebehli snáď vo svetovom rekorde.

Do smrti nezabudnem na pohľad, aký sa mi naskytol nasledujúci deň.

V noci sa pri rakve zišli ženy z obce. Tým, že bolo horúce leto, ale aj preto, že i počas noci bola izba plná, museli sme pootvárať všetky dvere i okná. Mŕtve telo tak zostalo po celý čas v prievane. Keď som ráno uvidel maminu tvár, nechcel som veriť, že je to ona, tvár i celú hlavu mala výrazne opuchnutú, nemálo ju to zmenilo… (Nazdali sme sa, že z  prievanu, ale túto očividnú zmenu pravdepodobne zavinila ,,vodnatieľka“.)

Sami

Medzi otcovým  a maminým odchodom prešlo pár týždňov.

Po nich sme zostali sami.

Štyria bratia.

Najstarší Jozef mal 14 rokov, ja 13, Miro bez jedného mesiaca 12 a najmladší Jaro 9 rokov.

(Z autobiografie: Keď zatneš slovom…)