filozof52

Pravdu možno potláčať, ale nie zničiť a dejiny Slovákov iba potvrdzujú, že vyše 80% dnešnej populácie Slovenska zdedilo gény po svojich predkoch, ktorí žili v strednej Európe už pred 8 000 rokmi, teda v mladšej dobe kamennej – v neolite.

Slovákom genetici v máji 2010 jednoznačne potvrdili, že sú rekordérmi etnickej dlhovekosti a autenticity.

Mnohí, aj súčasní maďarskí historici a politici ešte stále tvrdia, že slovenský element sa usadil v oblasti severokarpatského oblúku a niektorých pridunajských nížin až v neskorom stredoveku, a to hlavne priesakom valaskej kolonizácie. Súčasne jedným dychom vyhlasujú, že po Hunoch a Avaroch, ktorí prišli do strednej Európy v 4. resp. 6. storočí, do oblasti Dunajskej kotliny prišli Maďari v poslednom desaťročí 9. storočia a sú tu dodnes. Napr. bývalý maďarský prezident Arpád Gôncz v čase svojej oficiálnej návštevy v roku 1995 počas prednášky v Oxforde „pobavil“ prítomné politické a vedecké publikum, keď vyhlásil, že „po Avaroch prišli Maďari, ktorí sa ako prví usadili v Karpatskej kotline (Dunajskej kotline) a sú tu dodnes.“ Tieto pseudovedecké a faktami nepodložené názory totálne vyvrátili výsledky modernej génovej analýzy.

Začalo to v roku 1991, keď renomovaný genetik profesor Stanfordskej univerzity (USA) L. L. Cavalli Sforza uverejnil výsledky veľkoplošnej genetickej štúdie, ktorú uskutočnil na území dnešného Maďarska.

Výsledky dosiahnuté v tejto štúdii prof. Cavalli-Sforza zhodnotil nasledovne: „Maďarsko v Európe je anomáliou. Jazyk je ázijský, ale obyvateľstvo európske, väčšinou slovanské. A títo Slovania sú pôvodným obyvateľstvom Karpatskej kotliny. Absolútna väčšina obyvateľov Maďarskej republiky nie je etnicky maďarská, je prevažne slovanská a kontinuálne európska. Zostalo iba maďarské meno a aglutinujúci jazyk. Maďarských génov niet“ (Scientic American, november 1991).

Tieto výsledky boli šokujúce.

Niekoľko renomovaných laboratórií v USA zopakovalo veľkoplošnú genetickú štúdiu na území Maďarska a dospeli k rovnako šokujúcim výsledkom.

Záver týchto štúdií potvrdil nálezy prof. Cavalliho-Sforzu: „len s ťažkosťami možno nájsť nejaké stopy ugorských (staromaďarských) génov v súčasnej populácii Maďarov“.

V pomerne krátkom čase si laboratórne techniky modernej genetiky osvojili odborníci v mnohých krajinách. Nelenili ani v Budapešti a čoskoro aj maďarskí genetici uskutočnili rozbor DNA svojich spoluobčanov. Výsledky ich sklamali, lebo museli priznať, že mitochondriálne gény pochádzajúce z ugorských (staromaďarských) génov sa vyskytujú len u menej ako v 5 % súčasnej maďarskej populácie.

Maďarskí genetici svojimi výsledkami potvrdili aj ďalší nález prof. Cavalliho-Sforzu, a to, že absolútna väčšina populácie Maďarskej republiky nie je etnicky maďarská, ale je prevažne slovanská. Aj podľa maďarských genetikov až 50% súčasnej populácie Maďarska má slovanské gény. Zvyšok tvoria valasko-románske, germánske a iné gény. Na základe genetickej analýzy populácie Maďarska bol vyslovený názor, že „Maďari v súčasnom Maďarsku (v prevažnej miere) nie sú vôbec Maďarmi.“

Nelenili a nelenia ani slovenskí genetici.

V prvej dekáde 21. storočia doc. V. Ferák preskúmal historický genofond Slovákov a dospel k viac ako pozoruhodným výsledkom. Dokázal, že viac ako 80% Slovákov zdedilo gény po predkoch, ktorí žili v strednej Európe už asi 6 000 rokov pred Kristom, teda v mladšej dobe kamennej. To ale znamená, že boli sme (naši predkovia) v oblasti severokarpatského oblúka a pridunajských nížin už pred 8 000 rokmi  a táto dlhovekosť slovenskej etnogenézy urobila zo Slovákov rekordérov etnickej autenticity.

Maďarskí historici, politici, jazykovedci a ďalší vzdelanci už po stáročia vedia, že „Maďari sú od nepamäti najpremiešanejším národom v Európe a možno i na svete.“ Napr. Armín Vambéry už koncom 19. storočia napísal, že „Maďari sú tým najpremiešanejším národom v Európe.“

Podľa nemecko – maďarského historika Thomasa von Bogyaya  „antropologický a archeologický materiál dosvedčujú, že maďarské národné indivíduum vzniklo v taviacom kotle juhoruských stepí.“ Z juhoruských stepí pochádza aj tzv. rodný list maďarstva. Ide o prvý písomný záznam, v ktorom je podľa maďarských (aj iných) historikov nespochybniteľné zmienka o Ugoroch. Je to byzantská správa z roku 839 a v nej sú Ugori (Maďari) uvedení pod menom Onoguri (grécky Ongroi). Preto mnohí historici doporučujú, aby až rok 839 bol považovaný za vstup Ugorov (Maďarov) do histórie.

Ešte väčší kultúrny a civilizačný vplyv na Ugorov mali staroturecké kmene. Niekedy v prvej polovici 6. storočia po Kr. došlo v oblasti dolného Donu k stretu turkických Onogurov a Ugorov. Onoguri si podmanili celé ugorstvo (maďarstvo) (Onogurok uralmuk alá hajtották az egész magyarságot) a v 7. storočí Ugori spolu s Onogurmi sa stali poddanými Chazarskeho chanátu (tiež Turci). Z chazarskej nadvlády sa Ugori vymanili až v roku 830.

Tristoročný život Ugorov pod nadvládou turkických etník mal na predkov Maďarov všestranný a mimoriadne veľký civilizačný vplyv. Dá sa povedať, že turecké etniká výrazne scivilizovali Ugorov takmer vo všetkých základných oblastiach života. Ugori sa od Turkov naučili základom poľnohospodárstva, záhradníctva a mnohých remesiel. Prevzali od Turkov organizáciu politického zriadenia, organizáciu vojenských jednotiek a bojovú taktiku. Taktiež prevzali niektoré spôsoby tureckého odievania sa a používanie kovových strmeňov. Pod vplyvom Turkov sa stali právne a náboženské zvyklosti predkov Maďarov dômyselnejšie. Ugorčina (staromaďarčina) sa obohatila o viac ako o 300 pratureckých slov. V tom čase bola slovná zásoba Ugorov chudobná – nie viac ako 1 000 slov, to znamená, že vďaka prevzatiu 300 pratureckých slov, chudobná slovná zásoba Ugorov vzrástla o 30%.

Mnohí historici pripúšťajú, že ani Arpádovci, neskoršie kniežatá a králi Uhorska, neboli etnickí Ugori, ale etnickí Turci.

Hlbokú, nezmazateľnú stopu do staromaďarského etnika vtlačili turkickí Onoguri. Turkickí Onoguri boli stepné kočujúce etnikom, ktoré si v 6.a 7. storočí „podmanil celé maďarstvo“.

Byzantskí kronikári a historici pravdepodobne aj Ugorov (starých Maďarov) považovali za Turkov, a tak v byzantských, orientálnych a európskych starých prameňoch sú Ugori najčastejšie pomenovaní ako Turci alebo Onoguri. V Európe sa pre starých Maďarov vžilo pomenovanie Onoguri, po grécky Ongroi. Z gréckeho Ongroi postupne vznikali rôzne deriváty: latinský derivát Hungarus, Hungari, Hungaria.

Teda súčasní renomovaní maďarskí historici priznávajú, že ugorstvo (maďarstvo) najmä vďaka Slovanom sa v pomerne krátkom čase stalo európskym národom.

Je nespochybniteľným faktom, že v 9. – 11 .storočí (a mnoho storočí predtým) Slovania usídlení v tom čase na území Dunajskej kotliny ako roľníci, remeselníci a obchodníci boli na neporovnateľne vyššom stupni kultúrneho vývoja ako kočovní ugorskí (staromaďarskí) príšelci.

Sloveni (predkovia Slovákov) mali v tom čase za sebou už niekoľko storočí vlastnej politickej a vojenskej organizácie, mali vlastnú cirkevnú organizáciu s vlastným liturgickým jazykom a mali bohatú zásobu slov hovoreného i literárneho jazyka (7 000 – 8 000 slov). Starí Maďari mali v tom čase celkovú slovnú zásobu podstatne chudobnejšiu (len asi 1 000 – 1 300 slov), a ako kočovníci o nejakej politickej organizácii alebo literatúre ani nesnívali.

Tieto skutočnosti veľmi dobre poznajú súčasní renomovaní maďarskí historici. Napriek tomu mnohí maďarskí historici a vzdelanci ešte aj v súčasnosti cielene produkujú mýty a legendy, z ktorých potom vyvodzujú nároky na maďarské vládnutie v Dunajskej kotline a na obnovenie niekdajšieho žalára národov – Uhorska, ktoré oni nazývajú tzv. tisícročným Maďarskom.

Toponýmia celého územia Dunajskej kotliny je husto posiata názvami dedín, osád, miest, potokov, riek, jazier, pohorí, hôr, kopcov atď. z ktorých veľká väčšina po rekonštrukcii z maďarského tvaru má slovanský a najmä staroslovenský ráz. To nespochybniteľné svedčí o slovansko /slovenskom osídlení Dunajskej kotliny už stáročia pred príchodom ugorských (staromaďarských) kmeňov.