filozof52

Matku Terezu obdivovali státisíce, hoci nebola dokonalou kráskou. Vyslúžila si rešpekt svetových osobností, aj keď nebola mocná a neohurovala prepychovým životom. Taká bola Agnes Gonxhe Bojaxhiu, ktorú celý svet poznal ako Matku Terezu.

Matka Tereza povedala:

„Keď ľudí súdite, nemáte čas ich milovať.“
„Človek nežije iba z lásky, ktorú prijíma, ale hlavne z tej, ktorú daruje.“
„Usmievaj sa na každého, nezáleží na tom, kto to je, a to ti pomôže, že porastieš do väčšej lásky voči každému.“
„Nesprávame sa k chudobným ako k našim smetiakom, kde dávame všetko, čo nepotrebujeme alebo nemôžeme zjesť? Delíme sa s chudobnými tak, ako sa Ježiš rozdelil so mnou?“
„Otec a matka majú mnoho práce a nemajú na dieťa čas – toto sú veci, ktoré ničia mier.“
„Ľudia sú často nerozumní, nelogickí a sebeckí. Aj tak im odpusťte.“
„Najhoršou chudobou je osamelosť a pocit, že nie ste milovaní.“

Včera sa v Indii začali veľkolepé oslavy. Tamojší obyvatelia, ale aj ľudia z iných krajín si pripomínajú 100. výročie od narodenia najznámejšej misionárky 20. storočia. Deň jej narodenia, teda 26. august, vyhlásili za Svetový deň sirôt a Anjela z Kalkaty si jej obdivovatelia uctia na rôznych omšiach a spomienkových slávnostiach až do 5. septembra, teda do dňa, keď pred trinástimi rokmi zomrela. Už počas života ju ľudia považovali za svätú a v roku 2003 ju pápež Ján Pavol II. vyhlásil za blahoslavenú, čo je predstupeň k svätorečeniu.

Matka Tereza slúžila chorým a biednym bez akéhokoľvek rozdielu a založila – Dom umierajúcich – miesto na dôstojný odchod zo sveta. Hoci v Indii bola v päťdesiatych rokoch veľká bieda, dokázala získať peniaze aj na vybudovanie ďalších  domovov a nemocníc. A aj keď bola katolíčkou na území hinduistov a moslimov, podporili ju. Misionárky lásky len za života Matky Terezy pozbierali v uliciach Kalkaty viac ako 75-tisíc ľudí. Okrem toho rozdávali jedlo, liečili a zachraňovali deti, lebo odhovárali matky od interrupcie a ujali sa ich bábätiek.

Prekročili však aj hranice Indie a Matka Tereza od šesťdesiatych rokov čoraz častejšie cestovala po svete. Založila rehoľné domy vo Venezuele, na Srí Lanke, v Ríme, Tanzánii, Austrálii, Jordánsku. Jej činy oslovili aj západné štáty, ktoré ju finančne podporovali. A tak aj vďaka tomu otvárala nové a nové domy pre chorých na lepru, maláriu, AIDS i pre bezdomovcov. Kdekoľvek na svete niekto potreboval pomoc a lásku, tam bola aj Matka Tereza. Navštívila aj osadu ľudí presídlených po černobyľskej havárii, za občianskej vojny v Bejrúte ešte počas streľby hľadala v troskách mesta opustené a zranené deti a nakoniec ich zachránila šesťdesiat.
Ani bývalý východný blok neodolal charizme Matky Terezy. Podarilo sa jej dokonca získať súhlas na pôsobenie v Sovietskom zväze a trikrát navštívila aj Československo. Po prvýkrát v roku 1984, druhýkrát prišla v roku 1990, keď ju privítali v Čadci, kde vznikol prvý dom Misionárok lásky, a tretíkrát k nám prišla v roku 1992, keď jej sestry založili v Bratislave útulok.

Úctu a obdiv jej prejavovali aj vplyvné osobností, štátnici, umelci, predstavitelia cirkví. „V jej prítomnosti sa cítime malí a zahanbení sami sebou,“ povedala o nej indická premiérka Indira Ghándiová. Pápež Ján Pavol II. si ju veľmi vážil a jej priateľkou bola aj princezná Diana, ktorá s ňou v mnohých oblastiach úzko spolupracovala.

Svetským ocenením jej činov bolo aj množstvo cien, ktoré získala. Okrem iného ako prvá osoba nenarodená v Indii dostala medailu Padmašrí – indický lotosový rád, čestný doktorát humanitárnych vied vo Washingtone, čestný doktorát univerzity v Cambridge a v roku 1979 dostala za svoju celoživotnú humanitárnu prácu Nobelovú cenu za mier. Na tradičnom bankete, ktorý nasleduje po odovzdávaní cien, sa však odmietla zúčastniť, vraj nech radšej nakŕmia 400 indických detí, a k cenám povedala: „Nie sú pre mňa, ale pre mojich ľudí. Sú pre ľudí, ktorých si konečne niekto všimol.“

Náročná misionárska práca sa, samozrejme, podpísala na zdraví Matky Terezy. Dostala niekoľko infarktov, viackrát sa nakazila od chorých, o ktorých sa starala – dostala zápal pľúc i maláriu, čo jej srdce ešte viac oslabovalo.

Matka Tereza zomrela 5. septembra 1997. Keď v januári 1929 prišlo nenápadné dievča do Kalkaty, takmer nikto o nej nevedel. Keď o necelých sedemdesiat rokov umrela, plakalo nielen celé mesto, ale stovky miest a tisíce ľudí. Francúzsky prezident Jacques Chirac povedal: „Dnes večer je na svete menej lásky, menej súcitu a menej svetla.“ V Indii vyhlásili štátny smútok, jej telo ležalo v chráme sv. Tomáša celý týždeň pod sklom zahalené štátnou vlajkou. Indická vláda poctila Matku Terezu štátnym pohrebom a jej ostatky viezli na tej istej delovej lafete, na ktorej prevážali telo Mahátmu Gándhího. Keď sa vládni predstavitelia dozvedeli, že na jej pohreb prídu celebrity z celého sveta, chcela usporiadať veľkolepý obrad. Na naliehanie rádu však napokon súhlasili, aby ju na poslednej ceste sprevádzali tí, ktorým zasvätila celý život – hŕstka mrzákov a chorých na lepru. Smotánka tam nemala prístup.