filozof52

Vo včerajších správach ukázali, ako v Anglicku už teraz v auguste v jednom velikánskom obchodnom centre predávajú vianočné darčeky a s týmto už zopár rokov tradične začínajú začiatkom augusta.

Môj názor je, že toto je proste na hlavu a aj viacerí odborníci to kritizujú, že tým sa narúša naozajstné čaro Vianoc.

Dovolím si tvrdiť, že moja generácia považuje Vianočné sviatky za nádherné, ale ešte v 50 – 80 tých rokoch. Teraz sa to tak zvrtlo, že je to skôr vo všednej rovine a moderna technika (konkrétne DVD prehrávače) akosi akoby odbúrali čaro Vianoc. V minulosti sa ľudia tešili v priebehu celého roka na vianočne rozprávky a filmy, ktoré im boli vzácne, pretože išli len na Vianoce alebo iné sviatky. Teraz je DVD prehrávač a aj vianočne rozprávky sa už dajú púšťať kedykoľvek. Takto, či si to chceme, alebo nechceme pripustiť: čaro Vianoc sa skutočne stráca.

Spomínam si ako to bolo v časoch, keď som bol ešte malý chlapec a hoci sme boli chudobní a o hračkách sme mohli iba snívať, tak na vianočné sviatky sme sa veľmi tešili. Cez vianočné sviatky nemohla byť porušená tradícia, a tak v strede izby ležala pod stolom slama, aby nám pripomínala maštaľ, v ktorej sa Ježiško narodil. Na stole stála rozvoniavajúca jedlička ovešaná jabĺčkami (otcom zachránenými, lebo inak by sme ich všetky stihli zjesť), anjelikmi, ktoré sme povystrihovali z bieleho papiera, a orechmi v ozdobnom papieri alebo v staniole. Pred štedrou večerou otec na jedličke zapálil voskové sviečky, ktoré dotvárali jas vianočnej  atmosféry. (Prvé roky sme na stromčeku nemali vianočné gule, ktorými by sme sa ako všetky decká určite potešili, na takýto luxus neboli peniaze.)

Až po niekoľkých rokoch sa stalo, že sme jedličku ovešali skutočnými guľami a fondánovými salónkami. Mali sme naozaj nádherný stromček! Ale ,,pažravosťou“ sme my deti bohužiaľ dopomohli k tomu, že hneď na druhý deň otec celý nazlostený jedličku vyhodil do dvora. So všetkým, čo na nej viselo. Počas noci sme totiž pojedli salónky a na stromčeku sa hojdali iba prázdne pozlátkové obaly. Tým sme spečatili otcovo rozhodnutie:

– Už nikdy viac nebudeme mať stromček.

Pri tomto jeho ,,zásahu“ sa porozbíjali ozdoby, ale vyhlásil, že žiadne viac nekúpi. No nebola by to mama, keby otca nepresvedčila, nech nám nekazí radosť. Iba vďaka tomu sme mali aj na ďalšie Vianoce i peknú jedličku i nové gule na nej. A salónky? Tie sme pre istotu radšej nechali na pokoji celé sviatky…

Napriek tomu, že sme od našich rodičov nikdy nedostali pod stromček žiadne hračky a že sme nemali ani vlastný televízor, tak sme sa každoročne tešili na rozprávkové filmy s vianočnou tematikou, ktoré sme mohli vidieť v kinách, alebo u susedou v televíznom vysielaní.

Neviem, či to iba ja takto prežívam Vianoce v posledných 10 – 12 rokoch, ale už mi pripadajú veľmi všedne a keby manželka tradične nepripravovala všelijaké dobroty, tak by som ani nepostrehol, že sú vianočné sviatky.