filozof52

Toľko rozprávok, čo majú dnešné decká, či už v knižniciach, či priamo nahraných na cédečkách, už ani nehovoriac o televízii v ktorej môžu pozerať rozprávky na viacerých kanáloch či už kreslené, bábkové, alebo hrané hercami. Doslova, majú toho od výmyslu sveta a často ani nevedia, že ktoré rozprávky majú skôr pozerať. Napriek tomu sú mnohé decká unudené a až do takej miery, že nad tým skutočne niekedy až rozum zostáva stáť.
Čerstvý príklad mám zo včerajška: bolo poobede niečo po 13 hodine, keď som sa vracal s dcériným psom z prechádzky po lese, aby som cestou späť odrezal zo tri vetvičky bahniatok do kostola na dnešnú Kvetnú nedeľu. A musím uznať, že som dal féne Lune poriadne zabrať. Ešte šťastie, že lesom miestami pretekal potôčik, lebo z horúčavy aká panovala (na toto pomerne skoré jarné obdobie), tak tá chudera by došla domov s poriadne dlhým jazykom. Prešli sme spolu dobrých 10 kilometrov kopcovitým terénom a ešte šťastie, že jej spred nosa uletel statný bažant, lebo ešte by mi náhodný poľovník udelil pokutu, lebo niet pochyb o tom, že by mu zlomila väz, veď ho prenasledovala dobrých 50 metrov, ale vysvetľujte psovi, že už nemá šancu takého tvora uloviť, keď bažant stúpal od zeme stále vyššie a nakoniec aj tak preletel ponad husté krovie.

Teraz si Luna vyčíta, že ten bažant s ňou tak vypiekol

Boli sme zhruba uprostred sídliska, keď už z diaľky som zbadal asi 6 ročného chlapca ako sa neprimerane zabával a to doslova nedôstojným spôsobom, upozornil som ho, že keby sa viacerí takto správali, tak by to naše sídlisko vyzeralo veľmi škaredo. Stál na tzv. vyvýšenej okrasnej záhradke ohradenej drevenými hranolmi na ktorej sú vysadené malé nízkokmenné stromčeky. Veselo si rukami naberal hlinu a zároveň ju rozhadzoval na vedľajší chodník. Pekne som sa mu prihovoril: Počúvaj kamarát toto budeš aj zametať? Veď toto sa nepatrí robiť, do tej hliny budú teraz na jar sadiť tulipány a Ty ju stade vyhadzuješ, pozri sa ako nepekne teraz tento chodník vyzerá. To sa nevieš inakšie hrať? Veď si zober loptu a zavolaj si kamarátov a môžete hrať futbal. Doslova som ostal v šoku po jeho odpovedi: ja sa nudím a kamarátov nemám, takže sa nemám s kým hrať. Nedalo mi a preto som mu ďalej dohováral, že neverím, že nemá kamarátov, veď býva v bloku a tak určite nejakých kamarátov musí mať. No ešte vo väčšom šoku som ostal, keď ten sopliačisko očividne znervóznel a už len dodal, choď preč a daj mi pokoj!

V duchu som sa nostalgický zamyslel nad tým, že keby niečo také bolo za našich čias, že by sme my mali také vymoženosti, toľko hračiek a rozprávok od výmyslu sveta, ako majú deti dnes a hlavne počítače, tak ako sa poznám – ja by som vo svojom živote určite netrel biedu a nepocítil by som taký stav ako je tvrdá drina „na kôrku čerstvého chleba“ a to najmä v dnešných časoch, keď poctivú prácu si málokto váži, hlavne takí ľudia, ktorí ako prví by si mali vážiť tých ľudí, lebo robia ešte aj na ich blaho. Tým skromným ľuďom totiž slová podvod a nekalosť sú zatiaľ našťastie na hony vzdialené. (Myslím, že ľudí, ktorí by si mali vážiť tých pracovitých a skromných občanov, tak vám ako čitateľom už hádam ani viac priblížiť nemusím, lebo toto je už tuším aj deťom na základnej škole úplne jasné.)

Laco