filozof52

Mladému človeku sa vidí 30 rokov už dosť dlhá doba, ale keď sa v myšlienkach vrátim o 30 rokov späť, tak sa mi to všetko javí ako keby sa niektoré udalosti odohrali iba pred niekoľkými dňami.

Nikdy nezabudnem na to, ako som sa nevedel dočkať toho, aby sme sa s manželkou a našimi malými dcérami čím skôr osamostatnili vo svojom novom vytúženom byte a ďaleko od svokrovcov, hoci takých ako boli moji svokrovci by som prial každému mladomanželskému páru.  Moja svokra bola skutočne zlatá žena, len mala tú chybu, že všetko chcela robiť sama. Svojej dcére, akože mojej polovičke, akosi „nedôverovala“, že aj ona sa dokáže takisto postarať o malé batoľatá ako ona. (Nechcem sa tým chváliť, ale tiež som do toho dosť skoro prišiel a už takmer všetko som dokázal urobiť to isté ako manželka. Píšem takmer, lebo materinský pud je predsa len niečo iné.) No a také reakcie sa dajú tolerovať, ale nie príliš dlho. Takže aj moja manželka nebola nadšená z toho, že ju mama takouto formou obmedzovala, ale keď sme už bývali vo svojom vlastnom byte, tak bola veľmi rada, keď sa jej mama aj napriek veľkej diaľke prišla k nám pozrieť a pomôcť pri opatere našich detí.

Teraz po rokoch, keď sa nám dcéry osamostatnili, tak sa tešíme, že aspoň raz za čas sa môžeme ponavštevovať.

Som taký človek, že ma ani príliš neláka niekam sa trepať, keď nejde o nejakú výpomoc pri prácach spojených s rekonštrukciou v bytoch a pod. No priznávam, že som mierne sklamaný, keď nastane udalosť, že niektorá z dcér už týždeň vopred nám oznámi, že nás pozýva na skolaudovanie bytu a v deň, keď sa kolaudácia má konať, tak nám dcéra oznámi, aby sme sa nehnevali, že situácia sa trošku zmenila, že bude mať viac mladých priateľov a priateliek ako sa očakávalo a tak aby sme sa my starí dostavili na kolaudáciu o týždeň neskôr. Vôbec sa týmto čo tu píšem nejdem sťažovať, iba chcem mladým ľuďom ukázať, že teraz to tak bohužiaľ v živote  chodí, no zároveň chcem mladým ľuďom naznačiť, že aby stále pamätali na to, že aj oni budú raz starí. Nechcem tu kázať o morálke, no keď sa v myšlienkach vrátim o 40 – 55 rokov späť a spomínam na to ako sa v malých chalúpkach tiesnili spolu v niektorých rodinách aj tri generácie naraz, tak hoci žili v chudobe, ale dokázali sa tešiť zo života a rozdávať radosť aj vo svojom okolí, ale teraz týmto moderným životom sa tieto ľudské vlastnosti postupne príliš rýchlo vytrácajú.

Podobne s tým, čo som doteraz uviedol súvisí napríklad aj to, keď ma niektorí priatelia pozvú na voľajaké stretnutie, ktoré sa má uskutočniť trebárs až o týždeň, alebo až v ďalšom mesiaci.  Možno je to tým, že si uvedomujem, že už nie som nejaký mladík, ale mojim priateľom v poslednom období nechávam odkazy v podobnom duchu ako tento nasledujúci:

Nikdy nesľubujem, že sa niečoho zúčastním pokiaľ to nie je v ten deň, ktorý práve žijem, lebo či tu na tom svete ešte budem o týždeň, tak to si iba môžem myslieť, že to tak bude, ale všetko je už v rukách niekoho iného, či tu v tom čase ešte budem a či nie. Takisto si myslím, že toto by mal mať na pamäti každý človek, a je to úplne jedno či je ešte mladý, alebo starý.

Takže ak sa nič mimoriadne nevyskytne a budem zdravý, tak sa zúčastním aj na kolaudácii dcérinho bytu.

Laco