filozof52

Nedalo mi to, vedomie, že aj tie tri konáre nám všetkým pomôžu zohriať sa a pripraviť jedlo, ma hnalo hore. A tak som sa začal, hoci stále nesvoj, šplhať do koruny stromu. (Aj dnes, po 40 rokoch, to mám pred očami.)

K suchým konárom som sa vyšplhal neuveriteľne rýchlo, ako keby ma k nim tlačila silná neviditeľná ruka. Lenže strom bol od predošlého dažďa ešte mokrý. Aj preto som nad úrovňou prvého vyschnutého konára potreboval aspoň jeden pevný bod, kde by som si oprel jednu nohu, rukami objal kmeň a druhou nohou by som odlomil konár. Lenže toho pevného bodu zrazu nebolo… Pri pravej nohe z kmeňa stromu rastol tenučký  konárik, ale ten by ma neudržal. No mne iná možnosť nezišla na um, a zároveň som si vravel, že keď som vyliezol až sem, len tak naprázdno nezídem. Preto som  chcel za každú cenu tie tri suché haluze zdolať. Vnútorné ja mi našepkávalo: Nesmieš na tú tenučkú halúzku stúpiť. Ale „diabol pokušiteľ“ napriek všetkému môjmu riziku tvrdošijne namietal: Len tam tú nohu polož! (Ak neveríte v podobný ,,súboj hlasov“, určite i tento považujete za výplod mojej fantázie. Vyložme si to každý po svojom. Ale takto sa to skutočne udialo.)

Od malička som bol šidlo, po stromoch som liezol ako veverička, na hodinách telesnej výchovy (nehovorím pre chválu) bol som vždy v prvej trojici najrýchlejších žiakov triedy pri šplhaní na lane alebo oceľovej tyči. Takže z tejto strany žiadny problém. Akurát ten, že som mal na nohách nepevnú obuv a halúzka bola po daždi ešte mokrá. (Bohužiaľ, asi to tak malo byť.)

Potom som si pamätal iba to, ako sa mi čižma šmýkala po halúzke – a ja som, skričiac od strachu, padal zo stromu…

Po krátkej chvíli som sa na zemi prebral z bezvedomia a začal som sa obzerať, čo sa vlastne stalo.

Miro sedel ešte stále na vozíku a celý vykoľajený sa s údivom na mňa pozeral.

Necítil som bolesť, už som si v duchu hovoril: Fajn, nič sa nedeje! Kým som sa nepozrel na ľavé stehno, kde obrovská diera na nohaviciach neveštila nič dobré. Aj tak bolo, celé stehno spredu až ku kosti som mal natrhnuté (našťastie sa potom ukázalo, že tepny zostali neporušené).

Rozplakal som sa, pochopiteľne, a keď som sa trošku spamätal, zbadal som, z čoho je moja noha otvorená. Vedľa mňa vytŕčal zo zeme asi 40 centimetrov vysoký peň. Ostro zakončený, pravdepodobne to bol zlom vytvorený pádom masívnejšieho stromu, a práve jeho ,,ostne“ ma poranili. (Šťastím v nešťastí bolo, že sa to skončilo len takto. Lebo sa mohlo aj pre mňa horšie, možno i definitívne.) Pozviechal som sa zo zeme a snažil som sa čím skôr dostať domov. Ibaže pretrhnuté šľachy mi neumožňovali pohybovať nohou, a tak som sa – skackajúc na tej zdravej – s veľkým nárekom blížil k nášmu domu.

Brat bol z tej udalosti taký vykoľajený, že iba v tichosti šiel s prázdnym vozíkom za mnou. (Neskôr som sa sám seba opýtal, prečo ani jedného z nás nenapadlo, aby som sa posadil do vozíka.  Zrejme od strachu, čo bude so mnou, myslel som iba na jediné: čo najskôr byť doma, čo najbližšie k pomoci. Preto som bratovi ani len nenaznačil, nech ma odvezie, a jemu to v šoku tiež nezišlo na um. Aj to sa stáva.)

Boli sme kúsok od domu, pri ktorom už  postávali susedia, vraj čo sa nám stalo, keď až „z lesa“ bolo počuť plač. Ktorási zo susediek hneď odbehla privolať zubára pána doktora Holešovského, ktorý mal poobede prístup aj do ambulancie obvodného lekára práve pre takéto prípady. Zobral ma tam, poskytol mi prvú pomoc a zatelefonoval do okresnej nemocnice pre sanitku. (Keď spomínam túto pomoc susedov, nemôžem obísť ani inú. ,,Zubatá“ nedovolila otcovi dokončiť náš rodinný dom, chýbal mu brizolit a neboli hotové ani všetky odkvapové rúry. A tak dobrí ľudia v Úbreži – bez toho, aby sme ich o niečo také poprosili –, ukázali, čo je to vzájomná súdržnosť: počas dvoch dní murári a klampiari oboje dokončili. A potom bez nároku na akúkoľvek odmenu nám, štyrom deťom bez rodičov, dom „odovzdali do užívania“. Presne taký, aký ho mal v predstave náš otec. Aj dnes im všetkým za to ďakujeme.)

(Z autobiografie: Keď zatnš slovom…)