filozof52

Bublina 2 – Technologické akcie.

Posunieme sa o 65 rokov neskôr. Goldman nielenže prežil krízu, ktorá zničila tak veľa investorov, ale stal sa hlavným upisovateľom akcií najväčších a najbohatších spoločností.

Vďaka Sidney Weinbergovi, ktorý sa z pozície asistenta vrátnika prepracoval na CEO firmy, Goldman sa stal priekopníkom v IPO (uvedenie akcií novej firmy na trh) čo je jeden z hlavných a najlukratívnejších spôsobov ako spoločnosti získavajú peniaze. V 70-tych a 80-tych rokoch Goldmanu chýbal ten politický vplyv ako má v súčasnosti, avšak bol firmou, ktorá mala povesť najväčšieho talentu na Wall Street. A potom sa niečo zmenilo. Je ťažké povedať, kedy presne, mohlo to súvisieť s príchodom Roberta Rubina, spolupredsedu predstavenstva GS na začiatku 90-tych rokov, do Bieleho domu ako ministra financií.

Logika postavená na hlavu – trojica židovských bankárov, ktorá má vraj zachrániť svet – Robert Rubin, šéf GS a minister financií, Alan Greenspan – šéf americkej centrálnej banky FED a Lawrence Summer, dnes Obamov radca pre veci ekonomické, riaditeľ Ekonomickej rady (NEC)

Rubin bol považovaný za jednu z najmúdrejších osôb, ktoré kedy chodili po planéte, spolu s Newtonom , Einsteinom a Katntom ďaleko za ním. Rubin bol prototyp bankára, pravdepodobne sa narodil v obleku za 4000 USD a tvár mal permanentne zamrznutú v náznaku ospravedlnenia, že je omnoho múdrejší, než ostatní. Stalo sa takmer národným klišé, že čokoľvek, čo Rubin považoval za dobré, bolo to najlepšie pre ekonomiku. Tento jav dosiahol vrchol v roku 1999, kedy sa objavil na titulnej stránke Time spolu so svojim sekretárom Larry Summerom a šéfom FEDu Alanom Greenspanom, pod názvom „Skupina, ktorá zachráni svet“. A to, čo si Rubin myslel bolo, že americká ekonomika a najmä finančné trhy sú preregulované a potrebujú väčšiu slobodu.

Počas svojho funkčného obdobia Clintonov Biely dom vykonal sériu ťahov, ktoré mali drastický vplyv na svetovú ekonomiku – čo sa začalo s Rubinovým totálnym zlyhaním ukontrolovať svoju starú firmu v bláznivom behu pre obscénne krátkodobé zisky.

Základný podvod v internetovej dobe je ľahké pochopiť aj pre finančného analfabeta. Spoločnosti, ktoré nemali nič iné ako kopec nápadov sa cez IPO dostali na burzu a za výdatnej pomoci médií boli verejnosti predávané za mega milióny. Bolo to ako keby banky ako GS viazali okolo melónov stužku a hádzali ich z 50. poschodia pričom na telefóne čakali na stávky. V tejto hre ste mohli vyhrať iba vtedy, pokiaľ ste vybrali vaše peniaze predtým ako melón dopadol na chodník.

Podľa Jaya Rittera, profesora financií špecializujúceho sa na IPO, banky ako Goldman museli vedieť, že mnoho z firiem nikdy nezarobí. Na začiatku 80-tych rokov najväčší upisovatelia trvali pred IPO na troch rokoch ziskovosti firmy. Potom sa z toho stal rok a neskôr iba štvrťrok. V čase internetovej bubliny sa dokonca nepožadovala ziskovosť ani v dohľadnej budúcnosti. Goldman popiera, že by v internetových rokoch zmenil upisovacie štandardy, avšak jeho vlastné štatistiky ukazujú opak.

Podobne ako v 20-tych rokoch, Goldman začal pomaly avšak skončil v bláznivom švungu. Potom ako emitoval malú spoločnosť s názvom Yahoo! v roku 1996, keď internetová bublina začínala, Goldman sa rýchlo stal kráľom IPO v internetovom veku. V roku 1997 si vybral 24 spoločností, ktorých až tretina bola v strate. V roku 1999, počas vrcholu bubliny upísal až 47 spoločností, rok na to 18 spoločností, z ktorých až 14 bolo v strate. Ako hlavný upisovateľ internetových akcií zabezpečoval GS oveľa volatilnejšie zisky ako jeho konkurencia: v roku

1999 priemerné IPO Goldmana vyskočilo o 281% nad jeho otváraciu cenu, pričom priemer Wall Street bol 181%. Ako dosahoval Goldman také neobyčajné výsledky? Jednou z odpovedí je, že vykonávali prax s názvom „laddering“ , čo znamená, že manipulovali cenu nových ponúk akcií.

Funguje to takto: ste GS a osloví vás spoločnosť Bullshit.com, aby ste akcie dostali na burzu. Vy sa dohodnete na bežných podmienkach: oceníte akcie, rozhodnete koľko má ísť na burzu a zoberiete CEO firmy na „road show“ po investoroch, všetko výmenou za malý 6-7% poplatok z objemu akcií. Hneď na to dáte svojim veľkým klientom právo na nákup veľkého objemu týchto akcií za nízku uvádzaciu cenu, napr. 15 USD, za sľub, že neskôr na otvorenom trhu nakúpia viac. Tieto informácie vám automaticky dávajú insiderský výhľad do akcií spoločnosti, ktorý nemá nikto z daytraderov snažiacich sa postupovať iba na základe verejných informácií. Viete, že investori, ktorí nakúpili za 15 USD, tak nakúpia aj neskôr na úrovni 20 USD, čo takmer garantuje rast akcií. Takýmto spôsobom mohol Goldman vyhnať cenu akcie umelo hore, čo samozrejme bolo v záujme banky. Hovorí sa, že GS bol najhorším páchateľom takýchto manipulácií a v roku 2005 zaplatil pokutu za svoje aktivity „laddering“ 40 milónov dolárov, čo sú drobné v porovnaní so ziskami, ktoré dosahoval z IPO.

Takéto praktiky vykonali z internetovej bubliny jednu z najhorších katastrof vo svetovej finančnej histórií. Iba z Nasdaqu bolo vymazaných 5 biliónov dolárov bohatstva. Avšak skutočným problémom neboli peniaze, ktoré stratili investori, ale peniaze, ktoré získali investiční bankári dostávajúci tučné odmeny. Miesto lekcie, že každá bublina spľasne, internetové roky demonštrovali Wall Streetu, že nafúknuť bublinu je veľmi jednoduché a odmeny sú o to väčšie, čím je mánia a iracionalita väčšia. Nikde to nebolo bližšie k pravde ako u Goldmana. Medzi rokmi 1999-2002 firma vyplatila 28,5 mld. USD na bonusoch, čo je zhruba 350 000 na zamestnanca. Trh tak prestal byť racionálnym miestom, ale stal sa z neho spôsob konverzie peňazí investorov do bonusov a výplat bankárov.

POKRAČOVANIE: (3)