filozof52

Do tej 30 až 40tky nám väčšinou ubieha život doslova akoby cez prsty. Keď sa tak v myšlienkach spätne vraciam k tomu, že kedy a v ktorom veku som sa začal vážnejšie zamýšľať nad tým, že načo a prečo som na tomto svete, tak musím jednoznačne povedať, že ja som si už pomerne veľmi rýchlo kládol túto otázku??! Mal som vtedy šesť, alebo sedem rokov a čokoľvek som urobil (väčšinou to boli iba dobré skutky) vždy sa mi to vymstilo a od nahnevaného otca som toho nachytal poriadne a nie len tak ledajako, ale poriadnym remeňom. Zakaždým som toho najviac nachytal ja, lebo moji traja bratia to stále zvalili na mňa, že to ja ich takto vyprovokujem k tomu, že sa potom medzi nami strhne riadna šarvátka.

Jedna takáto udalosť ma doviedla až k takému zúfalstvu, že som schytil kuchynský nôž a vybehol som ďaleko od domova, že sa zmárnim, že sa tým nožom prekolem (vtedy som mal niečo viac ako 9, alebo 10 rokov). Teraz viem, že ak by som z nášho domu nevybehol a svoju myšlienku premenil v čin, tak už tu na tomto svete nie som takmer 50 rokov.

Tu je teraz ta pravá príčina, prečo som sa chcel takouto formou zamyslieť nad tou skutočnosťou: Čo vlastne človeka stále tlačí a vedie k tomu, aby si jednoducho nepovedal: seriem na taký život a končím, veď aj tak raz skapať musím.

Nie nechcem si zobrať život, nato teraz vôbec nemyslím. Iba si sám pre seba vysvetľujem, že čo bráni tomu, aby som také niečo vykonal. A už som pri koreni veci: strach zo smrti, len ten nás tu drží (pochopiteľne toto sa nedá tvrdiť o moslimoch, lebo tí sú tak fanatickí presvedčení, že budú žiť na onom sväte, že mnohí si na svoj život z presvedčenia siahnu takmer kedykoľvek). Nechcem tvrdiť, že takéto zmýšľanie (o ktorom sa tu celý čas zmieňujem) má každý človek, ale dovolím si tvrdiť, že po päťdesiatke sa už mnohí nad takouto otázkou často pozastavujú, či to má význam trápiť sa na tom sväte? Najmä takí, ktorí už majú dosť vážne zdravotné problémy  a mnohých už pri živote udržiavajú iba kadejaké lieky.

Kým je človek mladý a zdravý, tak sa zo života teší a svet je preňho gombičkou, ale keď sa tie misky váh preklopia na tu záverečnú fázu, tak už ten svet taký ružový nie je.

Nepochybujem o tom, že niekto zareaguje takýmto spôsobom: O čom to tu trepeš? Teš sa na to, že budeš opatrovať vnúčatá! Veď si zdraví a máš pred sebou ešte veľa rokov života. Ale ja na to môžem odpovedať aj takto: A, čo je to 20 rokov? Ubehnú ani sa nenazdáš a o to viac si budeš uvedomovať, že už to máš spočítané!!!

P.S. Pokiaľ sa vám táto moja úvaha zdá scestná, tak na to zabudnite. Je možné, že to iba ja mám teraz zlú náladu a preto mi v hlave prebiehajú takéto myšlienky.