Veru, takí sme my Slováci /česť výnimkám/, poniektorým ľuďom sa až príliš ukrivdilo počas vládnutia Mečiara, no ich problémy sa skrývali pod koberec, a po natočení filmu Únos a filmu Mečiar – hlavne po ich zhliadnutí v kinách – sa zrazu roztrhlo vrece so sťažnosťami na Mečiara a pomaly niet dňa v ktorom by v médiách nefiguroval nejaký článok k tejto téme.
Samozrejme som zato, že každú nespravodlivosť je potrebné potrestať a vinník si zato musí odpykať spravodlivý trest, no ja sa už takmer 28 rokov neustále pýtam prečo sa tí poškodení „zobudia, resp. zobúdzajú“ až vtedy, keď sa o tých skrivodlivostiach natočia filmy?!
Podobne je to aj v prípade, kde sa poukazuje na veľké nedostatky v našich pôrodniciach, hlavne na neľudské praktiky poniektorých lekárov – počas pôrodov bábätok, ale znovu sa o tom začína verejnosť dozvedať až po natočení filmu o pôrodoch: Medzi nami
Napr. ako v tomto článku: Cítila každý vpich ihly. Lekárov so slzami v očiach prosila, aby už prestali
„Krik, posmešky, nerešpektovanie slobodnej vôle ženy pri pôrode či komunikácia len vo forme rozkazov je to najmenej, čo niektoré ženy počas pôrodu zažívajú. Oveľa horšia je nezriedka strata intimity, keď sa na rodiacu matku prídu pozerať študenti medicíny. Prípadne šitie popôrodných rán bez dostatočnej anestézy či tlak na brucho počas pôrodu.“
„S príbehmi o neúcte a násilí sa počas pôrodu ozvalo až 30 žien.“
Tu je ukážka jedného z nich: „Mladá doktorka ju šila asi 70 minút. Jej novonarodený syn bol celý čas na nej, manžel ho musel pridržiavať, pretože posledných 20 minút sa triasla od bolesti a plakala. „Každý vpich ihlou do môjho tela bol horší a horší, zakaždým mi myklo celým telom,“ hovorí Čižmárová.
„Keď lekárka skončila, zavolala staršieho lekára, aby prišiel skontrolovať, či ju dobre zašila. „Keď prišiel, tak som ho so slzami v očiach prosila, aby mi už nič nerobil, že už neviem tú bolesť vydržať,“ hovorí rodička. Nepomohlo.“
Pri čítaní tohto príbehu som si pripomenul konkrétnu udalosť spred vyše 50tich rokov, ktorú som sám zažil. Mal som 14 rokov a veľkú tržnú ranu na ľavom stehne, ktorú som utŕžil v lese po páde zo stromu /a dopade na peň zlomeného stromu/, pichľavé ostne na pni sa postarali o to, že na mojom stehne vznikla asi 15 centimetrová tržná rana a bola aj poriadne hlboká, no napriek tomu som mal aspoň to šťastie, že mi to nepreseklo aj dve životne dôležité tepny, lebo v takom prípade by som tam namieste vykrvácal.
Možno si poviete, aký to má súvis s pôrodom, no pointa je v tom, že keď mi ranu v nemocnici vydezinfikovali a umŕtvili /kvôli následnému zošívaniu/, tak si to vyžadovalo zopár minút počkať kým to umŕtvenie rany nastane. No milý personál sa vzdialil za plentu v kúte miestnosti a „v tichosti“ si tam klebetili o všeličom možnom, ale až tak, že zabudli na to, že majú na lôžku mladého pacienta, ktorý tam netrpezlivo čaká nato kedy mu tú ranu konečne zašijú. Zhruba asi po polhodine som započul ako jedna zo zdravotných sestier zrazu povedala: pán doktor veď mi tam máme pacienta! Okamžite nabehli k operačnému stolu a začali mi tu ranu zašívať, lenže to umŕtvenie rany už dávno nebolo vôbec účinné a ja som pri každom vpichu ihlou a jej mykaní „s cvernou“ cítil značnú bolesť, preto som zakaždým hlasno zastonal, a tak mi „milý pán doktor“ začal nadávať, Ty somár, čo tu nariekaš, nemal si liezť po stromoch a ja som miesto toho už mohol byť dávno doma pri žene!!!
P.S
Tým, že mi tu ranu zašil veľmi nahnevaný /neviem, či dezinfekciu odflákli/, vypomstilo sa mu to na moju škodu tým, že po pár dňoch, keď som išiel na kontrolu a zdravotná sestra mi nožnicami prestrihla obväz, tak zistila, že mi rana hnisá, okamžite mi prestrihla 3 stehy v prostriedku rany, pod stehno mi priložila mysu na zachytávanie hnisu a tými nožnicami mi prerazila ranu, aby mi ten hnis mohol vytekať, no a aby ten proces ešte urýchlila tak mi to stehno stláčala ako keď chce niekto vyžmýkať hubu na zotieranie školskej tabule… :-(