Klamal by som ak by som tvrdil, že sa neteším tomu, že sa už „čoskoro“ stanem starým otcom. Zhodou okolnosti som sa iba pred dvoma týždňami stretol s priateľom a zároveň bývalým kolegom z posledného pracoviska ako dozeral na svojho asi trojročného vnuka, ktorý sa v jeho blízkosti vozil na malom bicykli. Spomínam to iba preto, že keď sa priateľov vnuk konečne pri nás pristavil, tak som sa ho spýtal, či ho dedko „poslúcha“ a on mi automatický odpovedal, že starký, ako keby mi tým chcel naznačiť, že jeho „opatrovateľ“ nie je žiadny dedo. Až vtedy som si tak trochu uvedomil, že dnes je už iná doba a že starí rodičia sa už akosi hanbia za výrazy dedko, alebo babka. (Možno som trochu staromódny, ale ešte v nedávnej minulosti sme tieto výrazy bežne používali. Pravdepodobne sa už takéto výrazy niektorým seniorom zdajú veľmi všedné a pri takomto oslovení si viac uvedomujú, že predsa len už veľa vody pretieklo od vtedy, keď oni boli mladí.)
Ale nie o tom som chcel hovoriť: Blíži sa čas, že ak sa dožijem a ak nenastanú žiadne komplikácie a ak u mojej dcéry bude prebiehať tehotenstvo normálne ako doteraz, tak aj ja sa raz budem tešiť z vnúčika, alebo vnučky.
Mám strašne rád malé deti a neraz som v pokušení pri stretnutí mladej mamičky s kočíkom, (čo sa iba náhodne poznáme), že si jej bábätko vystískam ako keby to bolo moje vnúča. Ale aspoň v jednej veci si môže byť moja dcéra istá a to v tom, že ak jej dieťa už bude na svete, tak ona nebude musieť mať obavu o to, že sa oň nebude mať kto postarať ak už ona bude musieť chodiť do práce.
Už teraz sa teším na to, že budem chodiť aj do pôrodnice len aby som bol s nimi, čo najviac v kontakte. (Zároveň dúfam, že nebudem liezť rodičom môjho vnúčaťa na nervy a že z obavy, že si ich dieťa obľuby viac starkého ako ich samotných nezačnú žiarliť.)